Boli nám dávané za vzor.Mnohý požadovali výhody a programy porovnateľné so západom aj u nás. Neustále sme počúvali o tom, ako sa tieto štáty vzorne starajú o svojich občanom i cudzincov.
Nedávno na summite EU si Veľká Británia vybojovala ústupky v tejto sfére. Konkrétne je to obmedzenie niekoľkých sociálnych dávok pre ľudí z členských štátov EU. Proti tomu sa zdvihla v štátoch strednej Európy, ale aj iných, pomerne vysoká kritika. Argument, že sa to týka iba malého počtu cudzincov v tejto krajine z nejakého dôvodu väčšina ignoruje.
Pritom ale nejde o nič nového, len o pokračovanie trendu, ktorý nastal už pred niekoľkými rokmi. Sociálne systémy väčšiny najvyspelejších štátov Európy sú totiž nielen tŕňom v oku stredoeurópskych politikov, ktorým sú neustále predhadzované na oči, ale hlavne politikom a ekonómom v daných krajinách. Je to preto, že tieto sociálne systémy sú neskutočne rozsiahle, neprehľadné a prehnané štedré.
Vytriezvenie sociálneho štátu
Po finančnej kríze z roku 2008 si to uvedomilo veľa z týchto krajín. Mnohé totiž prišli na to, že tieto sociálne systémy sú z dlhodobého hľadiska neudržateľné. Preto mnohé začali optimalizáciu svojich sociálnych systémov a ich postupným okresávaním. Sporadicky sa správy o tomto procese objavujú už 6 rokov. Či už Nemecko, Francúzsko – kde to spôsobilo rozsiahle nepokoje, Švédsko. Štáty, ktoré nám dlhodobo boli dávané za vzor sociálneho štátu odrazu začali tento sociálny štát obmedzovať. Z počiatku to šlo nenápadne, neskôr začali obmedzovať príspevky a dávky pre cudzincov. Dnes už v mnohých krajinách sa otvorene ozývajú hlasy za úplne zastavenie vyplácania príspevkov pre cudzincov, čo pre štát nepredstavujú žiaden prínos. Británia teda rozhodne nebola prvá, len ako prvá to začína uplatňovať aj pre cudzincov z členských štátov EU.
Čaj za štátne
Británia má pritom problém s udržaním sociálneho štátu už min. tri desaťročia. Stále fungujú na princípe systému, ktorý vytvorila ešte Železná lady. Mnoho ministrov či štátnikov poukazovalo na neefektívnosť či nefunkčnosť regulácie sociálneho systému, ale ani jeden s tým nič nespravil. Tu môžeme vidieť typický britský skostnatený konzervatizmus. Ešte pred skončením studenej vojny a otvorením pracovného trhu pre ľudí zo strednej a východnej Európy tu začali mať problém s množstvom ľudí, ktorí prišli o prácu v dôsledku Thatcherovej reforiem a nemohli, alebo nechceli sa zamestnať. Thatcherovej sociálny systém bol vytvorený práve na podporu týchto ľudí, kým sa nepostavia na nohy. Ale k nim sa postupne začala pridávať nová generácia ľudí, čo sa ani nesnažili si nájsť prácu. Štát ich dotoval v takej miere, že neboli nútený sa zapojiť do pracovného procesu. Preto v mnohých oblastiach služieb, výroby, či stavebníctva nastal nedostatok hlavne kvalifikovaných pracovníkov, ktorých nestačili nahradiť ani cudzinci zo krajín Commonwealthu. Ako ekonomika VB expandovala, aj to hlavne vďaka výhodám členstva v Európskom hospodárskom spoločenstve, tak rástol aj dopyt po kvalifikovanej pracovnej sile. Tento dopyt nasýtili až pracovníci z bývalého východného bloku. Britské spoločnosti preto ani nemuseli hľadať kvalifikovaných pracovníkov v domácej pracovnej ponuke. Britovia ktorí vďaka štedrému sociálnemu štátu sedeli doma a popíjali čaj, stratili aj posledné možnosti ako sa zamestnať. Veľká nezamestnanosť mladých rodených Britov tak nie je dôsledok prílivu pracovných migrantov, ale jej príčina. V Británii dnes vyrastá už druhá generácia ľudí, ktorí nikdy nepracovali a ani nie sú nútený sa zapojiť do riadneho pracovného procesu. Mnohý z nich dokonca ani o to nemajú záujem.
Ďalší poberatelia
Oproti tejto skupine obyvateľstva už dlhšie existovala ďalšia skupina, ktorá čerpala výhody Britského sociálneho štátu. Boli to hlavne rodinný príslušníci zahraničných pracovníkov z krajín Commonwealthu. Nemyslím tým naturalizovaných cudzincov a ich potomkov, ale nových príchodzích v rámci rozvojových či humanitárnych programov pre krajiny Commonwealthu. Takto sa do Británie dostalo veľa ľudí z bývalých kolónií. Vzhľadom na komplikovanú podstatu vzťahov medzi Korunou a jej bývalými kolóniami, majú títo pracovníci a ich rodiny zvláštne postavenie na pracovnom trhu Británie. A veľa z nich čerpá výhody britského sociálneho systému.
K týmto dvom skupinám sa v 90.tých rokoch a o 15 rokov neskôr pridalo množstvo príchodzích z bývalého východného bloku. Čo bolo správnym krokom a riešením pre pracovný trh a ekonomiku, to bola pohroma pre už tak dosť zaťažovaný sociálny systém. Systém, ktorí sa mal reformovať po komplikovaných 80. tých rokoch ostal zachovaný a prijal do svojej agendy množstvo ľudí, na ktoré nikdy nebol dimenzovaný. S tým samozrejme narastala i nákladnosť tohto systému.
Kde na to vziať?
Množstvo odporcov kapitalizmu či ekonomických radikálov veľmi rado poukazuje na zadlženosť západných štátov. Ale už nespomínajú fakt, že tieto dlhy spôsobili práve prehnané sociálne systémy. Štáty totiž poskytovali výhody a benefity ktoré si nemohli dovoliť. Pretože si ich ale vyžadovala spoločnosť na čele s odbormi, tak ich poskytovať museli. Zadlženosť týchto štátov sa bral a stále berie ako vedľajší efekt, kde je často určovaný úplne iný pôvodca. Ako príklad si môžeme uviesť Grécko, kde prehnaný a nekontrolovaný sociálny systém dohnal krajinu až na pokraj štátneho bankrotu. A krásne tu môžeme vidieť odpor obyvateľstva a odborov voči akýmkoľvek zmenám v tomto systéme, aj keď pre fungovanie či samotné prežitie štátu sú nevyhnutné.
A bude to pokračovať
Sociálne systémy v týchto krajinách vyplácajú veľké množstvo prostriedkov nielen pre vlastných občanov, či pracujúcich cudzincov, ale aj pre ďalšie skupiny, ktoré v konečnom dôsledku pre spoločnosť neprodukujú žiadnu pridanú hodnotu. Väčšina týchto štátov túto záťaž pre verejné financie už prestáva zvládať. Preto v týchto krajinách rastie tlak na škrtanie dávok a výhod a obmedzovanie sociálneho štátu. Po vzore Británie teraz bude postupovať agresívnejšie rada ďalších krajín západnej Európy. Pre Slovákov pracujúcich v zahraničí to predstavuje značné zmeny. Na druhú stranu to môže znamenať návrat časti Slovákov zo zahraničia.
Nesúhlasím so zrušením, alebo priveľkým okresaním sociálneho štátu. A určite by som nechcel, aby sme sa vydali americkou cestou. Európania si zvykli na určité istoty sociálneho štátu, a tie by mali ostať zachované. Ale je nutné sociálne systémy štátov EU reformovať vzhľadom na demografické pomery a zmeny, ktoré prebehli v posledných desaťročiach. Najnutnejšie je, aby tieto systémy boli dlhodobo životaschopné a mohli sa rozvíjať bez extrémneho zaťažovania verejných financií ako je tomu doteraz.
